V tú noc dážď nedbanlivo čistil špinavé okenné parapety. Našiel ju schúlenú na ulici a len premočený kabát zakrýval jej nahé myšlienky. „Poď so mnou.“ Podal jej ruku a ona šla. Šla, pretože už nemala kam ísť. Uložil ju do postele a dotknúc sa jej vlasov šepkal: „Krásna...“ Dokázal by sa na ňu dívať celé hodiny. Ešte raz by chcel pocítiť tú virózu premlčaných pocitov vznášajúcu sa v ovzduší. Avšak, hladil iba prázdnu posteľnú plachtu. „Je čas na vaše lieky, pane.“ Ozval sa hlas vstupujúci do miestnosti. Naprázdno prehltol tabletky a pozrel sa na chladnú tvár sestričky. Bol blázon? Je pravda, že šialenstvo striehne v spomienkach? Alebo je to len permanentná známka samoty? Žiadna odpoveď. Len kvapky ticha dopadajúce na prázdnu podlahu.