Vezme kľúče, otvorí dvere a vyjde z bytu von. Je iba okolo pol desiatej, no všade je hrobové ticho. Tu v Dúbravke to však nie je ničím zvláštne. Prejde chodbou a otvorí si dvere na schodisko. Nie, nezažína svetlo, tma má pre ňu tak nádhernú čarovnú atmosféru...

Na medziposchodí sa zastaví a nahliadne cez okno von. Tmu ruší iba kde tu jedno z fungujúcich svetiel, iné sotva blikajú a melú z posledných síl. Na rozdiel od nej. Pohne sa smerom dolu s novým elánom, takmer beží, buchot šlapiek sa ozýva po celom paneláku.

Pre tú tmu nič nevidí a tak omylom vbehne na prvé poschodie a musí sa vrátiť, po chvíli už vybieha z vchodu von. Ide von iba na chvíľočku, iba po niečo do auta a hneď sa zasa má vrátiť.

No odrazu ju pochytila neodolateľná túžba túlať sa...

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Tou cestou necestou a možná ještě trochu dál

Stezkou prachovou kterou kdysi jsi tak dobře znal

Kráčíš ve svých vlastních šlépějích jenom tak

Tmou se tiše zakrádáš a někde křikne noční pták

A ty se jen zastavíš a nasloucháš noci

Čím dýl tím víc tě má ve své moci

Hvězdy, ti zářící ochránci a kamarádi

Z času na čas víc než-li živí mají tě rádi

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Sedí na streche a opiera sa o chladné sklo balkónových dverí. Nevníma svoje okolie, ba dokonca ani len obyčajný svet smrteľníkov. Jej zrak sa upiera... kamsi hore. K nebu čiernemu sťa ebenové drevo.

Pery jej sotva badateľne zvlní úsmev, ďaleko od hlavného mesta je vidno každú jednu hviezdičku, je ich viac ako klasov pšenice v neďalekom poli. Ako miliardy malých lampášikov, ktoré svietia nočným tvorom na ich púti. Dnes v noci svietia aj pre ňu. Každú noc svietia aj pre ňu. Vždy bola viac nočným tvorom než denným...

Potichu sa postaví, prejde na okraj strechy, zošplhá opatrne dolu a ide sa ďalej túlať...

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Do noci, do tmy, do prokletého lesa

Jedna z hvězd pozvolna na obloze klesá

Tak zavři oči a potichu si něco přej

Že přání se může splnit na paměti měj

Do šumu stromů šeptáš ta slova

A po cestě známé kráčíš znova

Znáš ji už naspaměť za ten dlouhý čas

To čaro noci už navždy uvízlo v nás

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Pozerá von oknom a premýšľa nad tým, čo by si želala, ak by zbadala padajúcu hviezdu. Toľko možností, toľko nesplnených snov, toľko túžob a nádejí. Čo všetko by rada zmenila.

A splnilo by sa jej želanie vôbec? Či by to boli iba také slová povedané do vetra, len tak aby sa nepovedalo. Iba ďalšia márna viera v niečo, čo by si tak veľmi želala. A okrem toho, veď čo je to jedno želanie. Kvapka v mori nesplnených snov. Malá črepinka mozaiky života.

Na okno jej zaťuká vietor, ona ho vpustí dnu a potom sa s ním ide túlať...

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Stejně tak v nás uvízli ztracené tváře

Světlo v tvých očích jak polární záře

Pohasne najednou, vše odvane vítr

Jen kvílivý smutek rozlámaných kytar

Už nevydají ani hlásky, ani tóny

Umlčené jak bez srdcí zvony

I ty utichli, i ty jsou dávno mrtvé

A sníh padá na spomínky, na tvé

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Do noci si hrá na svojej milovanej gitare obľúbené pesničky. Hlavou sa jej pletú spomienky ako dávno sa chcela naučiť hrať. Trocha sa naučila, no len tak pre seba. Pre to svoje vlastné potešenie, pre nič iné. Pre pár chvení striebristých strún.

Niekedy sa jej všetko zdá tak dávno. Akoby to všetko odvial čas a nechal iba maličké útržky, ktoré ani nedávajú zmysel. Pomiešané jedna cez druhú bez akéhokoľvek poriadku, ako ten sneh v lete, čo vonku padá za oknami a zahaľuje všetko do biela. Ukryje všetku špinu sveta, aspoň na chvíľu.

Ona si vyzuje topánky a len tak sa túla snehom...

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Ten sníh tě studí všude na těle

Kráčíš, no už trocha nesměle

Předsi víš kam ta stezka vede

Vidíš to už z dálky, vidíš – sebe

A tma se trhá, na obzoru svítá

Do vlastní sítě sama se zas chytáš

Pomalu pak mizíš spolu s tmou

Pro sebe necháš si procházku svou

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Tisíce odchodov do tej temnoty vonku. Nočné kroky, ten pocit samoty. A predsa nikdy nie je sama, je s ňou predsa noc. A hviezdy, tie ktoré jej tak rady svietia na cestu. Bedlivo sledujú kam smeruje, či sa túto noc konečne niečo nezmení.

A nadránom... tisíce návratov. Späť z ríše fantázie, späť do nudnej reality, späť do šedivého dňa. A nevyslovená otázka, či sa vráti aj ďalšie ráno, alebo tam niekde ostane zachytená vo vlastnej sieti už navždy.

Odpoveď na tu otázku netuší a tak sa len túla ďalej...

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Tou cestou necestou a možná ještě trochu dál